Daniela Práznovská: Cesta k Araratu |
Naša verejnosť venuje v
týchto dňoch nemalú pozornosť dianiu v Turecku, najmä vývoju konfliktu s Kurdami.
Mnohí záujemci už stornovali svoje dovolenky práve kvôli rizikám, ktoré tento
pálčivý problém so sebou prináša. Iní zase, nezabudnúc na vyše 150-ročnú hrozbu
polmesiaca a obete, ktoré si vyžiadala od nášho národa, ani nezatúžili tam ísť. No sú aj takí, ktorí napriek tomu neodolali čaru
tejto krajiny a radi sa do nej vracajú. Turecko svojou bohatou históriou pripomína
starý orientálny koberec, utkaný z nádhery a biedy, víťazstiev a porážok,
začiatkov a koncov. Koľko kultúr videla táto zem rozkvitať, koľko národov
zanikať... Chetiti, Asýrčania, Urartejci, Peržania, Gréci, Arménci, Rimania,
Byzantínci, Arabi, Seldžukovia, Mongoli, osmanskí Turci, všetci tu zanechali svoje
stopy. Tí poslední, založili svoju ríšu okolo r.1300 pod vedením Osmana z kmeňa
Oguzov, ktorá v čase svojho najväčšieho rozomachu siahala od brán Viedne až po
brehy Perzského zálivu a horúce duny alžírskej Sahary. Na jej troskách, po zrušení
sultanátu, vyhlásil r.1923 Mustafa Kemal Ataturk Tureckú republiku. Ázijská časť Turecka sa volá Anatólia a cieľ mojej cesty - oblasť Araratu, sa nachádza na jej severovýchode, neďaleko arménskej a iránskej hranice, v tureckom Kurdistane. Majestátny Ararat, s večne zasneženým vrcholom dotýkajúci sa neba, fascinuje cestovateľov. Je vysoký 5165 metrov, po turecky sa volá Agri Dagi - Bolestný vrch a po kurdsky Ciyaye Agiri - Ohnivá hora. Každý raz (bola som pri ňom už osemkrát), sa nedočkavo dívam na obzor. "Už, už sa musí vynoriť !" A naozaj. Jeho svahy ešte splývajú s belasým horizontom, len čiapočka jeho bieleho vrcholu sa vznáša medzi nebom a zemou. V tom okamihu by sa dal dlaňou zakryť, no o pár chvíľ sa čnie pred Vami ohromný, varujúci - veľkolepý!. Vypína sa z náhorskej anatólskej plošiny, ktorá je rozbrázdená mnohými vysokými horskými hrebeňmi. Napríklad v okolí jazera Van sa týči k nebu 31 vrcholov a z nich 25 meria nad tritisíc metrov. Ararat je vďaka Biblii asi najznámejší vrch na svete. Tento vulkán, navonok síce pokojný, ale hlboko v útrobách pulzujúci, hrozí raz vybuchnúť. Aj v r.1840 zrazu nečakane za ohromného dunenia vychŕlil lávu a popol a práve na mieste kde stála dedina Ahira, sa otvorila zem a táto sa do nej celá prepadla. Dnes je tam 280 m hlboká priepasť . Z jej 2000 obyvateľov sa nezachránil ani jeden. Láva zaliala aj kláštor svätého Jakuba, ktorý na jeho svahu stál už 800 rokov, aj miesto kde Noem podľa legendy zasadil prvú vinicu. Ararat oddávna lákal cestovateľov nielen svojou krásou, ale predovšetkým očakávaním, že sa im podarí odhaliť jeho tajomstvo - tajomstvo Noemovej Archy. Prvé správy o nej pochádzajú od pútnikov zo 7. storočia p.n.l., tiahnucich po Hodvábnej ceste do centrálnej Ázie. Medzi inými sa o nej zmieňuje Herodesov životopisec a tiež Marco Polo. Prvé oficiálne potvrdenie o existencii Archy vydala v roku 1883 osmanská vláda, ale svet tomu príliš neveril. V roku 1916 vraj objavili archu dvaja ruskí vojenskí letci, keď prelietavali okolo Araratu. Cár k nej hneď vyslal dve expedície. Archu údajne naozaj našli a zdokumentovali, ale vo virvare revolúcie sa všetko stratilo. Aj astronaut z vesmímej lode Apollo 15 - James Erwin, sa v roku 1987 bez povolenia úradov vzniesol s helikoptérou nad Ararat s nádejou, že sa mu podarí objaviť stopy po Arche. Jeho ilegálny pokus sa skončil neúspešne a navyše ho zaň doživotne vykázali z krajiny. Kto čítal Genesis si iste pamätá na slová: "Boh videl, že ľudská neresť je veľká a zloba v srdciach ľudí rastie a povedal si: Vyničím z povrchu zemského ľudí aj všetky zvieratá, lebo ľutujem, že som ich stvoril." Rozhodol sa zničiť svet potopou a zľutoval sa len nad Noemom a jeho rodinou, ktorému prikázal postaviť veľkú loď, aby sa zachránil. Hebrejské slovo Ararat ale neoznačuje konkrétne vrch Ararat, lež "územie severne od ríše Ašur". Je veľmi pravdepodobné, že sa Ararat práve preto pokladá za miesto jej pristátia, lebo je najvyšší zo všetkých vrchov v tejto oblasti. O tom, že tu kedysi existovala prvá kresťanská ríša - Arménska ríša - svedčia dnes už len náhrobné kamene a ruiny kostolov v Ani a na ostrove Ahdamar. V roku 1959, pri prieskumnom lete v okolí Araratu, urobil istý turecký pilot zaujímavý objav. Pri vyhodnocovaní snímkov z letu uvidel na jednom z nich v popraskanej zemi podivnú oválnu vyvýšeninu v tvare lode. "'...300 lakťov má byť dlhá, 50 lakťov široká a 30 lakťov vysoká", povedal Boh Noemovi, keď mu kázal stavať loď. A práve na tieto slová si vraj turecký kapitán vtedy spomenul. Pretože objekt vzbudil veľký záujem, inžinieri ho zmerali a zistili, že je 160m dlhý, 50m široký a 15 m vysoký.. Keď rátame, že 1 lakeť má 52 cm (dÍžka lakťa sa v rôznych kultúrach uvádza rôzne) a ak zohľadníme, že steny lode sa v priebehu storočí rozpadli do šírky, pričom hrubé drevené hrady trupu držali konštrukciu pohromade, tak zistíme, že tieto miery sa približne zhodujú. V nasledujúcich rokoch sa ale na nález pozabudlo a záujem cestovateľov aj archeológov sa naďalej obracal k Araratu. Až v roku 1985, bývalý dôstojník amerického obchodného loďstva David Fasold, potápač ktorý dlhé roky pracoval s podmorským radarom pri identifikácii lodných vrakov a ktorý tvrdí, že s istotou rozozná lod', jedno či leží pod vodou, alebo pod zemou, použil pri výskume prispôsobený molekulárno-frekvenčný scanner a s jeho pomocou zistil na niekoľkých miestach stopy železa. Tieto sú od seba vzdialené 30-40 cm a tvoria tak 13 pozdÍžnych línií, ktoré priečne križuje ďaľších 9 línií. Sú to pravdepodobne stopy po železných klincoch a kolíkoch, ktorými bola drevená konštrukcia lode pozbíjaná. Predpokladá sa, že Archa pôvodne pristála asi 300 m východne na svahu, kde sa doteraz nachádzajú 2 kamene vysoké 3 m a široké 1,5 m, v hornej časti s otvormi na lano, ktoré slúžili ako kotvy. Po potope sa loď posuvmi pôdy zošmykla a na skale sa nalomila. Hlina, kamene a láva ju zaplnili, a tak sa mohla zachovať v tejto podobe až dodnes.
Pretože nikde inde v okolí, len v pôde Archy sa našli stopy po smole, asfalte a pemze,
predpokladá sa, že jej steny boli touto zmesou omazané. Od jej objavu postihlo túto
oblasť niekoľkokrát zemetrasenie, v dôsledku ktorého pôda okolo nej popraskala a
Archa akoby povyrástla o niekoľko metrov. Dnes má kýl lode 10 stupňový sklon a
smeruje na sever k Araratu, od ktorého je vzdialená asi 17 km. Nachádza sa neďaleko
reťaze vrchov Akyayla, vo výške 2100 m a je asi 20 km vzdialená od Dogubeyazitu,
posledného mestečka pred iránskou hranicou. Najbližšia dedinka sa volá po novom
"Uzengili", ale až do nedávna sa volala "Mahšer - Deň posledného
súdu". Že by to súviselo s minulými udalosťami? Prezrela som si školu, kuchyňu, hamám (tureckú saunu) aj emírovu
toaletu, harem, mešitu. Vystúpila som na vrcholok minaretu a z výšky obdivovala
skamenenú fantáziu nezávislého kurdského emíra s originálnym vkusom. Palác na
konci sveta... Doma, pri poháriku čerstvého tureckého čaju, lebo pravý turecký čaj
najlepšie chutí z malých sklenených pohárikov, si clivo spomínam na tunajšie
západy slnka. Na posledné lúče, hladiace nedozernú náhornú plošinu predo mnou, na
predĺžujúce sa tiene v ruinách starého Beyazitu, na nomádov zháňajúcich stáda.
Stmieva sa tu rýchlo. Nikdy som nevidela takú nádhernú nočnú oblohu, s vysokým
sýtomodrým nebom plných trblirtajúcich sa hviezd a žiarivým mesiacom, ako nad
Araratom. Svadobčania nás prijali medzi seba zvedavo, ale s úctou. Manželstvo sa
uzavrelo najskôr v úrade, potom v dome ženícha, s imámom - moslimským duchovným.
Nevestino panenstvo je v týchto končinách ešte vždy podmienkou. Ak muž zbaví
dievča panenstva a potom sa s ňou neožení stáva sa, že ju niekto z jej príbuzných
usmrtí, častokrát aj muža, aby očistil česť rodiny. Môže tak dôjsť k reťazi
krvných pômst, ale našťastie len veľmi zriedkavo. Na svadbe sa nehostilo jedlom ako u
nás, ale ponúkali sa sladkosti, nealkoholické nápoje a americké cigarety. Do tanca
kurdské piesne radšej nehrali, aby nemali opletačky s políciou. Muži a ženy
tancovali osobitne. Niektorí muži majú aj viacero žien, hoci zákonom je povolená iba
jedna. Poznám muža, ktorý má dokonca tri ženy. Bola som tým najskôr pohoršená,
ale keď som sa dozvedela prečo, pocítila som k nemu namiesto odporu rešpekt. Jeho
starší brat sa zabil pri autonehode a zostala po ňom vdova s piatimi deťmi. Aby neboli
bez ochrancu a živiteľa, oženil sa s ňou. Lenže bola už postaršia, nemohla mať
deti. Našli mu teda neskôr druhú, mladšiu, ale ani tá mu neporodila potomka. Mohol ju
vyhnať, ako to náboženstvo a tradícia dovoľuje, ale neurobil tak. Nikto by si ju už
nezobral a jej rodine by bola iba na obtiaž. Oženil sa teda po tretí raz a konečne sa
dočkal vytúženého syna. Chlapci sú vo všetkom
uprednostňovaní a sú hrdosťou celej rodiny. Mnohí rodičia nezapisujú svojich
novorodených synov do matriky hned', ale s dátumom o jeden - dva roky neskorším, aby
chlapci mali čas vyspieť a zosilnieť, kým budú musieť narukovať. Vojenská služba
je v Turecku tvrdá a vojaci zažijú veľa útrap. Nie Všetci sa vrátia domov živí.
Podľa toho v ktorej provincii vojak slúži, podieľa sa aj na bojoch proti PKK a vtedy
bojuje aj Kurd proti Kurdovi! Najčastejšie ich oženia ešte pred vojenčinou.
Manželstvo z lásky je skôr výnimkou ako pravidlom! Ženícha alebo nevestu ešte
stále vyberajú rodičia a veľmi často medzi vzdialenými príbuznými. Ale ani sobáš
medzi blízkymi príbuznými nie je zriedkavosťou. O Kurdoch sa nedá povedať, že by boli veľmi otvorení, alebo
prístupní, ale za pochmúrnym pohľadom a skúsenosťami nadobudnutou nedôverčivosťou
sa skrýva priateľské, pohostinné srdce. Tu skutočne platí: "Hosť do domu - Boh
do domu!" Dajú Vám to posledné, aj keď im nič neostane! A preto je dobré byť
skromným, ale štedrým hosťom. Ak im raz preukážete dobro, nikdy vám to nezabudnú.
Aj ich psi sú takí. Jedna príhoda sa mi zvlášť vryla do
pamäti: Na vŕšku nad Archou sedával jej strážca a keď na večer odchádzal domov,
ostával tam jeho pes. Priviazaný na reťazi, na holej zemi, bez prístrešku, vo dne, v
noci, v daždi, v slnku, vo vetre. Mal rôznofarebnú fl'akatú srsť, čo fľak, to iná
dĺžka chlpov. S hrozivými tesákmi, vychudnutý na kosť, naháňal mi strach. Pes,
akých je tu veľa. Raz som mu z opodiaľ hodila pri čaji ušetrené dve kocky cukru.
Bleskurýchlo vyskočil, chňapol ich vo vzduchu a zuby mu zacvakli, až ma zamrazilo. O
dva roky neskôr, keď som zase raz neodolala túžbe a vrátila sa k Araratu, pes tam
ešte bol. Na pravé poludnie, sám. |